Dr. Karol Kosztolányi

(nar. 1926) vnuk Karola Kostolániho a Izabely Kostolániovej, rod. Kugler (posledná obyvateľka Karolkinho kaštieľa v Zemianskych Kostoľanoch). V Maďarsku bol odsúdený na doživotné väzenie, počas revolúcie v roku 1956 sa mu podarilo vyslobodiť a v roku 1957 Maďarsko opustil a azyl mu poskytli vo Francúzsku. Žije vo francúzskom meste Nansy. Tu prvýkrát začal pracovať v Centre de RecherchesRadiogeologique (C.R.R.) na Vysokej škole geologického inžinierstva. V roku 1964 získal doktorát z inžinierstva. V roku 1965 bol vymenovaný za vedúceho geochrologického laboratória. Tu uskutočnil datovanie ložísk uránu vo Francúzsku a v zahraničí pomocou nových postupov, ktoré vyvinul. Objavil novú analytickú techniku, ktorá umožňovala individuálne stanovenie veku mikroskopických kryštálov zirkónu. V roku 1971 mu bola po obhájení dizertačnej práce z prírodných vied udelená vedecká hodnosť Docteur es Sciences Naturelles. Potom bol poverený vedením oddelenia ústavu, kde vyvinul metódy analýzy uránu a tória. Okrem toho v rokoch 1972 až 1988 učil chémiu na oddelení odbornej prípravy pokročilých technikov na akadémii. Od roku 1980 viedol laboratórium Ramanovych mikrosond na Ústave urologického výskumu (CREGU), kde študoval mikroskopické pevné a tekuté inklúzie v horninách. V roku 1988 odišiel do dôchodku. Po odchode do dôchodku roky pokračoval vo výskume, študoval mechanizmus formovania ložísk uránu a prednášal. Publikoval 50 vedeckých publikácií a dva zo svojich vynálezov si nechal patentovať. Prednášal na medzinárodných kongresoch a zahraničných univerzitách a Senát univerzity ocenil jeho cenné inžinierske práce darovaním diamantového diplomu.